Zaježová v minulosti: Celkom iný svet

Bol prvým starostom Zaježovej po jej osamostatnení v roku 1959. Inicioval vznik Spoločenstva súkromne hospodáriacich roľníkov v rokoch, ktoré možno považovať za zlaté obdobie Zaježovej. Ján Ondriska má 76 rokov a pamätá si mnoho - mená, dátumy, čísla, ale hlavne atmosféru doby. Nižšie uvedený rozhovor poskytol do druhého čísla zaježovského časopisu Naozaj.

Aký tu bol voľakedy život?

Oveľa družnejší. Plný autobus ľudí chodil vtedy zo Zaježovej. Mladí, starí vychádzali spolu ako jedna rodina. Kým tu bolo MNV (pozn. red.: Miestny národný výbor, v súčasnosti Obecný úrad), udržovala sa osveta, kultúrna činnosť, boli tu každý mesiac verejné hovory, kde chodili zástupcovia okresu alebo kraja. Z každého domu sa niekto zúčastňoval týchto hovorov.

So starými ľuďmi sme veľmi dobre vychádzali. My sme si cenili tie rady, čo nám dávali. Oni nám takto rozprávali ako ja vám tu teraz. A my sme dychtili za tým, čo nám povedia, poradia. Pamätám si zo Sekiera, Rievaja, ten vedeli tak pekne rozprávať.

Ľudia pre obec vedeli aj zadarmo pracovať, v „Akcii Z“ sa postavila škola, kultúrny dom, vykopali sa jamy pod elektrické stožiare. „Akcia Z“ – to okres dal peniaze na materiál, ale ľudia robili zadarmo. Či obecný lebo družstevný majetok, ľudia chránili ako svoj vlastný.

Fungovali tu aj rôzne spoločenské organizácie. Zväz žien, to bola najsilnejšia organizácia. Požiarnici, Zväz mládeže, Zvazarm... Okrem svojej činnosti organizovali aj kultúrne podujatia, najmä tanečné zábavy.

V čase, keď sme sa osamostatnili tu ešte nebola elektrika. Posledná obec v Banskobystrickom kraji sme boli, kde zaviedli elektriku. Chceli sme šíriť kultúru. Tak čo - tak kino... No ale keď nebola elektrika... Tak sme sa poskladali, niečo dal okres, niečo organizácie, kúpili sme taký maličký motor na benzín, a kúpili sme agregát, čo vyrábal elektriku a kúpili sme filmy. Každý týždeň sa premietalo.

A mladí chodili na filmy, a doma sa mohli vyhovárať, že boli v kine. Vraj, kino nebolo do dvanástej, kde si bol? No, nepodarilo sa naštartovať agregát, viete, neskôr začalo...

Divadlo sa hralo, páračky sa robili, mladej neveste napárať perinu, vankúše. Iný svet. Celkom iný svet. Na páračke bolo aj zo 40 dievčat. A hovorili si, kto s kým, tá ešte nie je vydatá...        

Bola tu aj škola však?

Do základnej školy som chodil 9 rokov. Tá bola vtedy na mieste dnešného kultúrneho domu. Bola to prízemná budova, v ktorej boli dve triedy a byt učiteľa. Zaježovská škola mala vtedy okolo osemdesiat žiakov. V jednej triede sa učili prváci až tretiaci, v druhej štvrtáci až deviataci.

Po skončení základnej školy som navštevoval Ľudovú školu poľnohospodársku, ktorá bola dva krát týždenne popoludní od októbra do marca. Učili nás tí istí učitelia, čo v základnej škole - o tom, ako sa starať o pôdu a zvieratá.

Bolo oproti terajšiemu životu niečo v minulosti horšie?

Ľudia žili skromnejšie. Teraz by sa dalo povedať, že biednejšie. Nemohli si dovoliť zmrzlinu, zrnkovú kávu, nemohli každý deň zjesť stogramovú čokoládu. Keď deti dostali voľajaké cukríky mentolové, to bolo raz za mesiac. Dneska sme náročnejší, chceme mať toto a toto. Ľudia sa odcudzili, voľakedy si dokázali navzájom pomáhať. Dnes má každý ostré lakte.             

Ako sa to udialo, že z prosperujúcej obce sa postupne stali takmer vyľudnené lazy?

Voľakedy len na JRD (pozn. red.: Jednotné roľnícke družstvo) pracovalo 153 ľudí. V čase jeho vzniku ďalších 150 ľudí robilo mimo neho - na vojenských lesoch, dochádzali do Zvolena, Pliešoviec, k železnici. Až postupne sa začala Zaježová vyprázdňovať, mladí odchádzali, starí umierali.

Myslíte si, že Zaježová sa ešte niekedy v budúcnosti dočká takého rozkvetu?

To záleží na ľuďoch, čo sem prichádzajú. Ja by som veril. Treba ísť za svojím cieľom. Aj keď budú na vás krivo pozerať.  Ale rád by som videl, ako kto bude žiť. Akí budete vy, mladí. Napríklad takto poviem - či budete o päťdesiat rokov hodnotiť tak, že ste pozdvihli toto... teritórium, kde ste boli. Či bude voľačo viac, ako je teraz.

No, my môžeme hodnotiť, že sa voľačo zlepšilo. Už sa ručne nekosí, kosia stroje, tá mechanizácia, to by sem aj tak automaticky prišlo, záleží, či má na ňu, alebo nemá na ňu. A potom, či má vzťah k tej robote, alebo nemá, darmo bude nútiť niekoho šiť, ak nemá vzťah... a niekto bude tie ľudové kroje vyšívať keď aj nebude mať nič z toho.

Takisto viem, ľuďom sa to nerentuje žiť tu, tak ako keď skončíte školu, nájdete robotu, budete mať 2000 eur mesačne.. No tuto keď zarobíte, alebo dorobíte 500 eur... To si potom musíte všetko počítať, to jabĺčko, to ovocie, čo si dopestujete, keď budete mať hydinu, vajíčka doma, toto všetko, syr, maslo a tak. Nemáte zaručený postup v zamestnaní, tuto keď budete kravičku chovať teraz, a sliepočky, no tak ju budete aj o 20 rokov takisto. To sa nemení.          

Vy ste sa učili orať koňmo, kosiť, obracať. Má zmysel, aby ľudia ovládali staré remeslo aj keď ho nepotrebujú k životu?

Poďme z druhej strany. Ide o to, ako je tá robota kvalitne prevedená. Nezáleží, či tou kosou kosí ručnou, osličkou si naostrí, alebo má lištovú kosačku. Dôležité je, či to skosí. A ako to skosí. A ako to potom usuší. Voľakedy sa sušilo tak, ráno sa to natriaslo, ale večer, keď sa začalo skláňať slniečko, všetko sa to poskladalo do petrencov. Všetko sa do tých kôpok dalo a ráno zase sa rozprestrelo. Kvalita toho sena bola taká, že sme mohli z neho čaj variť.

Muselo to pôsobiť na dobytok a na kvalitu mlieka. Ale keď to teraz nakosia a tri týždne to tam hnije… Ľutujem ten dobytok. Od hladu to musí konzumovať, ináč by zhynul, ale tá kvalita a kvalita mlieka, to je nič.

Čiže nejde o to, akým spôsobom to seno nakosí, ale aké kvalitné seno dostane dobytok. To aj bolo vidieť, s akou chuťou to žerú. Tu je dôležitý ten produkt. Nie akým spôsobom ho docielim, ale v akej kvalite.

Ale pre porovnanie, družstvo používalo najviac dva traktory. Mali po tri radlice, to je šesť brázd naraz ťahali. V Zaježovej sa chovalo 120 koní. Keď to spriahli, bolo povedzme tých 60 párov. No 60 párov keď zapriahli do pluhov, to bolo 60 brázd. Traktory ťahali 6 brázd, ale kone ťahali 60 brázd. My sme na jar mali za dva dni jarnú orbu skončenú.

A vraj stroje, tie robia. Nuž, stroje robia, ale tie dva traktory, no to by muselo 10 traktorov orať, aj to by bolo len 30 brázd. Väčšou rýchlosťou ani ten traktor nemôže ísť ako ide konský záprah. A tie kone konzumovali krmovinu, čo sa dopestovala tu. A do traktora treba pohonnie hmoty kúpiť. A žiaden zápach z olejov a toto všetko, to bolo ekologické.          

Takže staré remeslo predsa má miesto v modernom svete?

No nie v tom rozsahu. Aby kosákom kosili obilie, ako pred nami starí otcovia. Aj kombajn je dobrý, aj orba. Ešte čo je nenahraditeľné a čo podľa mňa zdevastuje pôdu tak, že nebude sa dať pestovať nič, je že nieto dobytka, nieto maštaľný hnoj. Takže hnojilo sa maštaľným hnojom, nerobili sa smrady z nafty, kvalitne sa nasušilo, dobrý krm konzumoval dobytok. Čiže budú sa hospodári musieť vrátiť ku kvalite tej roboty. Teraz ide o kvantitu.           

Ako vnímate znovuosídľovanie lazov?

Osídľovanie by bolo dobré, ale iný účel to sleduje teraz. Aj pred tým bola určitá migrácia, vyskytlo sa, že niekto sa prisťahoval, alebo odsťahoval, ale... bolo to v rámci poľnohospodárskej výroby. Keď prišli sem ľudia, začali hospodáriť na tej pôde, ktorú kúpili. Teraz jedni idú robiť dáky kemping, niektorí len rekreáciu chcú sledovať, oddych.

Myslíte si, že by Zaježovej viac svedčilo, keby tu bolo viac ľudí, ktorí by sa živili poľnohospodárstvom?

Nie. Nie. To by bola tak drahá výroba tu, vzhľadom na tieto podmienky, že by vonkajšia konkurencia bola príliš veľká. Darmo, doba je taká. Ľudia sa musia prispôsobovať.

Keby ste boli teraz mladí,  žili by ste radšej v meste alebo na dedine?

Ono, takto, človeka priťahuje to, čo nepozná. Ten, čo je na laze, toho láka to ružové v dedine, alebo v meste. Toto majú, hento majú... A ten, čo je z mesta, si myslí, že to tam v tej divočine musí byť voľačo zvláštne. Ale nie je to tak. Človek musí mať vzťah k tomu, čo robí. My sme tu mali, 60 kuriatok, 10 barancov, bavilo ma to, aj kone, aj toto všetko. No ale ten vzťah my sme získali od tých rodičov a starých rodičov. Teraz, keď je dieťa v paneláku, to je ťažko získať k dačomu vzťah, jedine zo zvedavosti. Niekoho to pritiahne, niekoho to nepritiahne.

Je niečo, čo by ste odkázali mladým ľuďom v Zaježovej, ktorí sem prišli bývať?

To sa nedá, globálne všetkým odkázať. Viac aby sa združovali. Toto chýba na škodu Zaježovej. Kedysi ešte každý mesiac pán farár chodil, aj 140 ľudí za ním prišlo. Ženy viac chodili. Muži zase viac chodili na verejné schôdze. A keď to bolo raz do mesiaca, tak už boli raz na politickej schôdzi, raz na cirkevnej, a už dva razy sa tí ľudia stretli. Z Podlysca, z Bukovinky, tuto z Korienôk, a už určité vzťahy a kontakty boli. A teraz ako, veľa Zaježovanov som dva roky nevidel. Ľudia nemajú záujem sa stretávať, nahradila to televízia. Pred tým to nebolo.

Rozhovor pre časopis Naozaj pripravili a spracovali Mišo Čorný a Zuzana Šajbanová

Ako sa Vám páči tento text?: 
5
Average: 5 (1 vote)