Starý svet v novom

Na zaježovskom laze Podlysec stojí nenápadný dom, ktorý má na streche pred ním stojacej kováčskej vyhne z rôznofarebných škridiel vyskladaný nápis ŠĽK. Za týmito tromi písmenami sa skrývajú pre niekoho už historické počiatky Zaježovej ako miesta, ktoré priťahuje „alternatívcov“ nielen zo Slovenska, ale aj z celej Európy.

„Keď sa dymí z komína, znamená to, že niekto je doma, že sa kúri v peci a je teplo.  Býva tu jedna veľká rodina, lebo to je jeden z hlavných poznatkov Školy ľudovej kultúry, že ľudia kedysi žili vo väčšej znášanlivosti a tolerancii ako teraz, lebo boli na seba odkázaní. A my tak žijeme, lebo chceme,“ - toto sú slová, ktoré na titulnej strane uvádzali každé číslo „Zaježovského hlásnika“ – časopisu, ktorý v rokoch 1992-1994 vydávala ŠĽK, aby informovala o svojej činnosti. Vďaka tomu, že vtedajšia študentka etnografie a dnešná dramaturgička rádia Regina, Marcela Čížová, poctivo archivovala všetky čísla tohto občasníka, môžeme si aj takto, s odstupom rokov, prečítať autentické výpovede spred 20 a viac rokov. A nielen tie – vo svojom archíve našla aj novinové články, zápisy zo stretnutí, pozvánky na akcie. Marcela, ale aj ďalší ľudia, ktorí si tieto materiály s veľkým časovým odstupom prezerali sa nebránili nostalgii. Na ŠĽK sa spomína v dobrom – veľa ľudí tu prežilo krásne časy.

Prečo práve Zaježová?

Škola ľudovej kultúry bola vlastne „iba“ projektom. Ten vznikol v rámci občianskeho združenia, ktoré sa po revolúcii odštiepilo od dovtedy jedinej povolenej organizácie tohto typu na Slovensku - Stromu Života. Toto nové zoskupenie malo trochu komplikovaný názov – Združenie klubov Stromu života Natura. Zastrešovalo aktivity skupín z rôznych častí Slovenska a sídlilo v Slovenskej Ľupči.

Toto však nebolo a nie je podstatné – dôležití sú ľudia, ktorí dokážu pretaviť svoje sny do reality. V prípade ŠĽK boli ústrednými postavami manželia Klára a Peter Jančurovci. Ich záujem o ľudovú kultúru prerástol do vášne a tak spolu s partiou podobne naladených priateľov pripravili prvý kurz s názvom „Škola ľudovej kultúry“ v martinskom skanzene. To bolo v lete 1990. Jednou z účastníčok bol aj Marcela Čížová  a dodnes naň rada spomína. „Bývali sme v zemianskej kúrii, okolo nás bola drevená dedina  - bola to neskutočná romantika...“

Kurzy však ďalší rok v Martine nemohli pokračovať, preto sa partia okolo Jančurovcov začala obzerať po inom – už vlastnom priestore, kde si budú môcť robiť veci po svojom. V dobových dokumentoch sa dá dočítať, že Zaježovú „objavili“ viacerí ľudia naraz. Podľa Marcely to bol Anjel. Nemyslí však nadprirodzenú bytosť, ale stromáka (člena organizácie Strom Života) s takouto prezývkou, ktorý tu svojho času pripravoval mládežnícke tábory a pochádzal z neďalekej Starej Huty.

Zaježovské lazy pripadali prvým „prieskumníkom“ pusté. A krásne. Neváhali teda dlho, zohnali peniaze a pred Vianocami roku 1990 tu kúpili domy na Podlysci a na Polomoch. Aktivity si sem preniesli hneď dve skupiny pôsobiace v rámci Stromu života – pre stromákov typicky „budovateľsky“ zameraná partia chcela vytvoriť stretávacie centrum v dome na Polomoch a druhá skupina si vyhliadla domček na Podlysci pre svoje remeselné aktivity.

Ako tu boli stromáci prijatí?

Miestni ľudia mládežníkov zo Stromu Života „prekrstili“ na stromárov. Sandra Kossárová, ktorá sa v tom čase ako 16-ročná študentka strednej textilnej školy zúčastnila už prvej verejnej víkendovky v novom dome na Podlysci s pobavením konštatuje: „Stromáci tu nemali dobrý imidž. Miestni ich vnímali ako také rozvírené decká. Naháňali sa tu po lúkach, narúšali pokoj lazov.“  

To však platilo najmä pre skupinu, ktorá bola aktívna na Polomoch. Ľudia, ktorí viedli ŠĽK boli už „odrastenejší“ a venovali sa pokojnejším zábavám. Tiež sa systematicky snažili o vybudovanie dobrých vzťahov so svojim okolím. Záujem o starších ľudí bol pre nich prirodzený, veď im išlo najmä o tradície. Najbližšie im boli tetky bývajúce v susedných domoch na Podlysci (tetka Anča zvaná Ciníčka a tetka Pavlína) a hlavne ujčok Ľupták, ktorý býval na druhej strane cesty.  Treba si uvedomiť aj to, že Podlysec, spolu s Častobrezím, kultúrne patril skôr na druhú stranu kopca – smerom ku Kalinke a Vígľašskej Hute, kam aj chodili, ako katolíci v ináč evanjelickej Zaježovej, do kostola. Ľudia zo zvyšnej Zaježovej teda vnímali skôr „stromákov“ z Polomov, ľudia na Podlysci a Častobrezí zase ŠĽKárov. Aj prieskum, ktorý tu svojho času robili študenti etnografie na pozvanie ŠĽK sa zameriaval najmä na tieto lazy.

Spoznávanie sa však dialo aj z opačnej strany. Pre návštevníkov boli niektorí miestni ľudia fascinujúci. Videli v nich obraz starej doby, ktorý sa rýchlo stráca. Najzábavnejšie spomienky majú pamätníci ŠĽK na ujčoka Ľuptáka. Pri rozpamätávaní sa na neho sa rozveselil aj Milan „Kajo“ Zbořil, ktorý v ŠĽK pracoval v rámci civilnej služby ako správca: „Ujčok si písal kroniku- presný zoznam toho, kto kedy prišiel a dokonca aj to, kto vedľa koho spal.“ Ujčok mal totiž vo zvyku skoro ráno, keď ešte všetci spali, prísť dovnútra a prekontrolovať situáciu. Inokedy zase doniesol husličky a prispel k večernej zábave nie úplne zladenými tónmi. Po tom, ako televízia natočila o ŠĽK reportáž vraj, ináč extrémne sporovlivý ujčok , ktorého tu poznali aj pod prezývkou Kraken (údajne za mladi vyhlasoval, že našetrí viac majetku ako mal zvolenský boháč tohto mena) nakázal vnukovi, aby mu kúpil video prehrávač. Na ňom si potom púšťal jedinú kazetu - s nahrávkou televíznej relácie, v ktorej aj on zohral svoju úlohu.

Spali „nakope“...

Stromáci naozaj spávali „nakope“, ako si to na základe ujčokových správ šuškala celá Zaježová. Ale nie tak, ako si to asi tunajší ľudia domýšľali. V dome na Podlysci boli na všetko zozačiatku k dispozícii iba dve susediace izby, v ktorých sa bývalo aj remeslovalo. Nikto si nemohol dovoliť luxus oddeleného bývania. Ľudia si doniesli vlastné karimatky a spacáky, po dokočení prác sa popratalo a políhali si na zem. V jednej izbe sa rozprávali zabávali dlhšie – v druhej sa tí unavenejší pokúšali spať. Keď nastal čas, stíchla aj kuchyňa a každý sa zastrčil, kde našiel miesto. Na nejaké nočné laškovanie nebola v miestnosti s ďalšími 10-imi ľudmi dostatočne intímna atmosféra...

 Až neskôr prerobili na lepšie obytné priestory aj komoru. Zaujímavé je, že dovtedy takéto skromné ubytovanie dokázali prijať aj lektori, či starší účastníci – nebolo veľkou zvláštnosťou, keď si v spacáku medzi mladými ustlali aj 50 a viac roční ľudia.  A samozrejme aj deti, pre ktoré to bolo určite úžasné dobrodružstvo. Letné spanie na sene bolo dobrodružstvom aj pre mnohých dospelých. „Zažila som to tu prvý krát v živote“, spomína na romantiku nocí pod strechou stodoly Marcela.

Strava bola na kurzoch tiež jednoduchá – teda pokiaľ sa zrovna nehralo „na svatbu“, či Vianoce. Vtedy sa vyváralo a vypekalo, tak ako sa pri týchto príležitostiach patrí. Ale ináč sa varili skromné, „ľudové“ jedlá a stolovanie zodpovedalo skromnej minulosti našich predkov. Ľudia ale často nosili z domu koláče a iné dobroty, s ktorými sa radi podelili.

Majstri a majsterky

Jadrom kurzov však boli remeslá. Zvyčajne ich vyučovali starí skúsení ľudia z celého Slovenska. ŠĽK dokázala získať pre kurzy aj posledných žijúcich a ešte ako tak aktívnych znalcov niektorého remesla – napríklad majster Slama predvádzal ako sa štrikovali vlnené kapce, či majster Moravčík zase výrobu chrbtových lubových košov.

Títo ľudia radi prišli odovzdať svoje poznatky ďalším generáciám. Účastníci kurzov „hltali“ každú ich informáciu a pre lektorov - ujkov a tetky bol tento záujem nich silný zážitok a motivácia do života. Pekne to opísala v článku z roku 1991 novinárka Hana Somorová: „Už od rána tam kraľujú dve chýrne tkáčky z Medzibrodu, sestry Berta Belková a Katarína Priesolová. Pri krosnách sa striedajú dievčence a učia sa vzorky – „na rozmarín“, „na daštičku“. Teta Bertička stráži aby bol kraj pekný rovný a podchvíľou odskakuje do kuchyne, kde sa na druhých krosnách tká ľanové plátno na uteráky. Sestry sa doberajú vďačne ukazujú, čo je to rôzpin a čo brdo, najradšej by všetko naraz vysypali budúcim nositeľkám tkáčskej tradície, lebo u nich doma o to nikto nejaví záujem.“

Lektormi však neboli iba starší ľudia. Niektorí z účastníkov a to aj tí najmladší, už sami mali toľko znalostí, že sa o ne dokázali podeliť s ostatnými. Sandra, ktorá v súčasnosti vedie remeselnú dielňu Podpolianskeho osvetového strediska opisuje, ako ich legendárna tetka Zuza z Častobrezia kontrolovala pri krosnách. S kamarátkou Katkou (v tom čase tiež 16-ročnou) navliekali osnovu na krosná. Zrazu sa vo dverách objavila tetka  – vraj sa zastavila pozrieť cestou do obchodu. Keď videla, čo robia začala pre seba lamentovať: „Takie mladie, čo len z toho bude, čo len z toho bude, ách jaj, ách jaj. Škoda pamoku.“  Na druhý deň jej to nedalo a prišla znova – napriek tomu, že pre jej 75-ročné nohy to bol riadny kus cesty. „Cítila som sa, akoby som práve zložila maturitu“, smeje sa Sandra pri spomienke na to, ako ich tetka nakoniec pochválila.

Lazy v centre pozornosti

Miestni ľudia neboli zvyknutí na to, aby ich lazy navštevovali novinári. Po roku 1990 sa však s nimi roztrhlo vrece. ŠĽK mala na nich dobré kontakty.  Prvých kurzov sa zúčastňovali aj reportéri najväčších denníkov, ktorí o miestnom dianí písali nadšené články. „O Zaježovej som sa dozvedel cez článok v Pravde,“  povedal nám Kajo Zbořil a nie je sám, kto sa o ŠĽK prvý krát dozvedel cez médiá. V roku 1991 tu televízia natočila polhodinový dokument nazvaný „Dva dni v Zaježovej“. Zachytil atmosféru na kurzoch ŠĽK a urobil im ďalšiu reklamu. Zaujímavé je, že v televízii ho bolo možné vidieť aj s veľkým časovým odstupom – naposledy ho reprízovali počas Vianoc v roku 2009.

Takáto pozornosť spôsobila, že Zaježová sa stala synonymom pre „ľudovú kultúru pre ľudí“. V tej dobe totiž takéto akcie neboli bežné. ÚĽUV ako štátna organizácia zameraná na zachovanie tradičných remesiel bola od bežných ľudí vzdialená a ťažko prístupná.  „Vtedy boli uzavretí. Boli sme hrdí, keď nakoniec prišli do Zaježovej aj ľudia od nich – pozrieť, čo sa to tu deje“, popisuje vzťah profesionálov ku snahám nadšencov zo ŠĽK Marcela Čížová. Zaujímavé je, že v súčasnosti viacerí účastníci a lektori ŠĽK pre ÚĽUV pracujú:  Oľga Frátričová(vtedy Pipíšová), Eva Ševčíková (vtedy Šišková), aj  Katka Chruščová(vtedy Murínová), ktorú tetka Zuza tak kontrolovala pri navliekaní osnovy na krosná. Ale našli by sa aj ďašie príklady, ako vtedy mladí ľudia zúročili skúsenosti, ktoré v Zaježovej získali. Aj vďaka bývalým lektorom ŠĽK, ako Magda Slivková, Sandra Kossárová, či ďalším fungujú dnes v rôznych častiach Slovenska centrá, kde sa môžu učiť ľudovej remeselnej tvorivosti deti základných škôl, ale aj širšia verejnosť.

Verili...

 „Bolo to najkrajšie obdobie môjho života – nedá sa zabudnúť na tú atmosféru, na zvuky krosien, návrat v čase. Bol to starý svet v novom“ , hodnotí  roky, počas ktorých sa rozbiehala ŠĽK Marcela Čížová a určite nie je sama. „Niečomu sme verili – že je možný návrat do minulosti. Verila som tomu na sto percent.  Že sa dajú oživiť remeslá a že sa dá takto žiť,“ dodáva. Táto viera, optimizmus a romantické ideály boli zakorenené hlboko v ľuďoch a do akcií v ŠĽK to vnášalo eufóriu a radosť zo života. Stretnutia v ŠĽK neboli len o remeslách – spievalo sa tam, tancovalo, vtipkovalo – bola tam výborná atmosféra.  Potvrdzuje to aj Kajo: „Na víkendovku som predčasne odišiel zo svojej stužkovej, lebo na nej nebola taká zábava, ako v Zaježovej“.

Po eufórii však zvyčajne nasleduje vytriezvenie. ŠĽK prežívala svoje zlaté obdobie v rokoch 1990-1992, potom sa začali vynárať problémy. Niektoré vznikli prirodzene s rastúcim počtom zapojených ľudí a ich rôznorodosťou, iné chybami v spravovaní organizácie.

Dva prúdy

Ako sme už uviedli, v Zaježovej sa v tej dobe prekrývali dva prúdy v rámci jedného zoskupenia. Klasicky „stromácky“ zameraní ľudia – zvyčajne študenti vysokých škôl či ich rovesníci a popri nich nadšenci pre ľudovú kultúru, ktorí boli z o čosi staršej generácie -  nechýbali medzi nimi rodiny s deťmi, či päťdesiatnici. Nečudo, že tieto dve skupiny mali odlišné názory, okrem iného, aj na ekonomický spôsob fungovania. Stromáci pripravovali kurzy na dobrovoľníckej báze a s nízkymi nákladmi, pričom tie boli často účastníkom preplácané, keďže na podporu práce s mládežou dostával Strom života dotácie.

ŠĽK však bola vedením smerovaná k profesionalizácii. Cieľom bolo vytvoriť inštitúciu, ktorá bude odborne pripravovať ľudí, tak aby sa mohli remeslami živiť. Teda, aspoň časť z nich. Pre ostatných to mala byť dovolenka a za tú je férové zaplatiť. Lektori a organizátori mali teda náklady preplácané, ale bežní ľudia dali za týždňový kurz štvrtinu vtedajšej priemernej mzdy.

Takýto prístup mal svoje odôvodnenie a logiku, problémom však bolo, keď sa spomínané dve skupiny fungujúce podľa odlišných princípov stretali v jednom dome. Budova na Polomoch bola totiž počas intenzívnej rekonštrukcie istý čas neobývateľná. Neskôr riešili podobný problém – kam umiestniť správcov, ktorí mali na starosť oba priestory Združenia klubov Stromu života. Organizácia totiž chcela mať priamo v Zaježovej niekoľko ľudí nastálo, aby sa dohliadali na jej  majetok a vytvárali zázemie pre kurzy, víkendovky, tábory.

Keď sa stáli obyvatelia stretávali každý druhý víkend a celé leto v jednom malom dome s krátkodobými návštevníkmi, nerobilo to dobrotu. Preto si stromáci od obce prenajali aj vtedy už opustenú budovu bývalého MNV (Miestny národný výbor = dobový názov pre Obecný úrad). Tá však bola príliš v centre a pre správcov, ktorým skôr vyhovovala romantika Podlysca nebola dosť atraktívna. Tieto trenice vytvorili zárodky prvých konfliktov, ktoré sa, žiaľ, časom rozrastali.

Pospolitosť a samostatnosť

„Pospolitosť môžeme chápať ako nutnosť spolupracovať, nutnosť medziľudského kontaktu... Samostatnosť môžeme chápať ako schopnosť postarať sa o seba, vedieť si urobiť sám to najnutnejšie pre život – od náradia po obydlie. Schopnosť využiť vzácnosť voľných chvíl – od záľub po duchovný svet“ – toto je úryvok z propagačného materiálu ŠĽK, v ktorom opisuje svoje poslanie. Tieto ideály však väčšina ľudí, ktorí prichádzali na kurzy nebrala veľmi vážne. Pre nich boli víkendy, či letné tábory príjemným a tvorivým trávením voľného času. „K tradíciám sme sa vracali len potiaľ, kým to nebolelo. Ale robiť od svitu do mrku, tak ako voľakedy  – to sa mnohým nechcelo“, potvrdzuje to Sandra.  Ale hneď dodáva, že organizátori a lektori, tí sa nezastavili a pracovali od rána do večera.

V Zaježovej sa popri stromákoch a remeselníkoch vynorilo tretie „hnutie“ – ekologické. Práve vyššie uvedené myšlienky boli tým, čo do Zaježovej prilákalo aj ľudí radikálne odmietajúcich konzumný životný štýl. Ústrednou postavou tejto skupiny bol Igor Chýra - vtedy známy pod prezývkou „Gapa“. Od jesene 1991 bol, spoločne s rovnako naladeným Vladom Szantom, správcom zaježovských budov vo vlastníctve a prenájme stromákov.  Igor bol vynikajúci motivátor a ľudí v podstate rozdelil na dve skupiny – tých, ktorí jeho posolstvo brali smrteľne vážne a boli odhodlaní nahradiť svoj pôvodný „konzumný“ život askézou a dobrovoľnou skromnosťou a tých, ktorým neustále mentorovanie a pripomínanie prehreškov vadilo. Igor bol vo všeobecnosti veselý človek, ale niektorí ľudia ťažko znášali, že sa museli pred ním schovávať, keď chceli bez prednášky o odpadoch zjesť svoju „horalku“. Nešlo však len o takéto taľafatky. Do bezstarostného strúhania lyžičiek a tkania kobercov, či jašenia na Polomoch vniesli „ekológovia“ aj vážnosť upozorňovaním na civilizačné problémy a na to, že ich treba začať riešiť osobnou zmenou každého jednotlivca.

Skupina okolo Igora sa rozširovala a naberala energiu. Fungovanie pod jednou strechou s vedením ŠĽK začalo byť problémom a tak vznikla „Pospolitosť pre harmonický život“. Najprv ako odnož organizácie, pod ktorú patrila aj ŠĽK, neskôr ako samostatné občianske združenie.

Skončilo to na peniazoch

Po tom, ako koncom roka 1994 PHŽ zakúpila gazdovstvo na Sekieri a presunula tam svoju činnosť sa mohlo zdať, že problém je vyriešený a ŠĽK môže nerušene pokračovať vo svojich aktivitách, tak ako si ich predstavovalo jej vedenie. Nestalo sa však tak a život sa z domčeka na Podlysci relatívne rýchlo vytratil. Kríza teda bola hlbšia a nepramenila iba z odlišných názorov na jej zameranie a metódy.

Bez zachádzania do detailov sa dá povedať, koreňom problémov boli chyby vo vedení organizácie. Tá medzičasom vyrástla z malej partie nadšencov do relatívne veľkého združenia, prijímajúceho granty, štátne dotácie. Stále však fungovalo v podstate na „amatérskych“ princípoch. Možno svoju úlohu zohrala určite aj celospoločenská situácia – pár rokov po nežnej revolúcii ešte neboli v ľuďoch zakorenené manažérske zručnosti, nemali dostatok skúseností so spravovanim občianskych združení a ani dostatok k tomu potrebných informácií.   Alebo to bolo tým, že podčiatočné nadšenie vyhorelo, v ľuďoch prevládol pragmatizmus a potom to už nebolo ono.

V každom prípade, to, ako Škola ľudovej kultúry skončila je smutné a v mnohých ľuďoch to zanechalo zatrpknutosť. A tiež aj otázky.

Život išiel ďalej...

Našťastie sa semienko, ktoré v Zaježovej zasadili nadšenci ľudovej kultúry, ujalo. V tradícii remeselných akcií pokračovala Pospolitosť pre harmonický život, ktorá ich organizovala na Sekieri (ten de facto nahradil dom na Podlysci) a tiež aj na Polomoch. Spolu so ŠĽK sa totiž vytratili aj stromáci a budova na Polomoch, v ktorej mali mať sídlo ich aktivity ostala rozrobená. Rekonštrukcia bola ukončená až v nedávnej minulosti, po tom, ako do Zaježovej vstúpila ďalšie organizácia -  Živica a vytvorila tam  spolupráci s PHŽ Vzdelávacie centrum Zaježová.

Kurzy zamerané na tesárstvo, kováčstvo, hrnčiarstvo, tradičné kosenie, výrobu píšťaľ, ľudovú hudbu a aj mnohé ďalšie podobné sa tu konajú dodnes a stále priťahujú dostatok záujemcov.  Časť z nich sa odohráva na Sekieri – tie sú „nízkorozpočtové“ a veľmi sa podobajú tým, ktoré boli pre Zaježovú typické od jej začiatkov. Vo Vzdelávacom centre na Polomoch sa (možno trochu paradoxne) zrealizovala časť ideálov, ku ktorým smerovala ŠĽK. Kurzy tam majú výborné zázemie, avšak tomu zodpovedá aj ich cena. Spektrum aktivít, ktoré miestne organizácie a aj jednotlivci ponúkajú verejnosti je však oveľa širšie, ako v minulosti. Remeslá v nich už tak nedominujú – ale nie preto, že by ich bolo menej.

Najdôležitejšie z hľadiska vývoja v Zaježovej je to, že ŠĽK pritiahla na svoje kurzy množstvo „alternatívne zmýšľajúcich“ ľudí. Niektorým z nich tunajšie lazy učarovali a rozhodli sa tu usadiť. Postupne sa formovala Zaježka tak ako ju poznáme dnes. To je však už iný príbeh, ktorého dej takmer určite nikto zo zakladateľov Školy ľudovej kultúry nepredpovedal a neplánoval.

 

- Sprievodné fotografie k článku poskytol Andrej Bán.

Ako sa Vám páči tento text?: 
5
Average: 5 (1 vote)